Myslíme si, že všetko je samozrejmosť, že od nás nikdy nikto neodíde, a ak sa tak náhodou stane, sme naštvatí na celý svet. Pritom jediné zlo sme tu my.
Nič tento svet neničí viac než my. Nič tak neubližuje tak, ako to dokážeme my. To zlo je v nás. Akoby sme sa nevedeli ovládať. Akoby by sme úplne stratili akýkoľvek súcit. Akékoľvek nadšenie. Akékoľvek zľutovanie. Namýšľame si, že nám tu všetko patrí. Naivne si myslíme, že môžeme všetko a všetkých ničiť a tvárime sa ako bohovia.
Akoby sme my dali tomuto svetu dych. ..
Tvárime sa, akoby z našich rúk pochádzalo všetko. Bezhlavo to ničíme akoby sme si to mohli dovoliť. Myslím, že si len neuvedomujeme jednu podstatnú vec. Nie sme najsilnejší a nie sme najlepší...sme síce vrchol stvorenstva, ale to nám nedáva žiadne právo všetko naokolo ničiť. Vrátane seba.
Je choré koľkým ľuďom dokážeme ublížiť bez štipky ľútosti. Je od nás drzé ako prehliadame problémy iných a vidíme len tie vlastné. A keď pozorujem toto všetko, začínam si myslieť, že zlo nevyhnutne patrí k ľudskej povahe. Že zlo je našou súčasťou. Zahráva sa s nami ako s bábkami. Ťahá nás za naše temné nitky a hrá sa s nami. Robí z nás žijúce príšery. A my to všetko dovoľujeme. Nebránime sa a dávame sa zlom pohltiť. Sme ponorení, a vnárame sa tak hlboko, že ochvíľu sa už nebudeme môcť vynoriť. Tie vlny nás úplne odnesú a už nemusí prísť žiaden ostrov. Nemusí prísť žiadna vyhliadka lepšieho sveta, keď nás všetkých pohltí more nášho zla. Príliš sa nechávame unášať. Myslíme si, že tie vlny sú naši priatelia a že máme odvahu na nich surfovať. Neuvedomujeme si však, že vlny sú našimi pánmi. A že nás už dávno zaplavili...