Tam, kde sa poznávame.
Tam, kde prídeme na to, že si vôbec nežijeme zle.
Zaslepení výškovými budovami, výfukovými plynmi, pohltení výplatnými páskami, zabarikádovaní našim vlastným egom...
Únik. Preč z reality. Les. Beh. Bežať ako o život. Utekať pred svetom. Pred nebezpečenstvom. Rýchlo prepletať nohami. Zachrániť sa. Zastaviť. Čistota. Čistinka ? Miesto, kde sa nájdeme. Opäť sa zobudíme v novej koži.
Trávička do ktorej dýchla rosa. Slnko, ktoré sa derie pomedzi stromy. Sadnúť si. Nadýchnuť sa. Východ slniečka. Kvety. Ružové, fialové, všetko je to o farbách. Zelená tráva, hnedé drevo, mravčeky. Zatvoriť oči. Hlboké nádychy. Otvoriť oči. Znova ich zavrieť. Nemyslieť, iba cítiť. Vnímať. Iba byť. Samota, ktorá nás zblíži s nami samými. Otvoriť oči. Pozrieť sa okolo seba. Vidieť inými očami. Slzičky stekajúce po lícach jedna po druhej. Uvedomenie si, že naozaj všetko stojí na nás.
Konečne sloboda. Sloboda, ktorá nám dá krídla. Alebo plutvy, silné ruky, dobrý zrak. Sloboda, ktorá nás zbyví tých ľudských predsudkov, ktoré máme. Aby sme vedeli prijímať. Bez podmienok a bez obmedzení. Bez odporu a nenávisti. Nie sú limity. Chceme voľnosť, pestrosť, život taký aký je vo svojej podstate. AKý vlastne je ? Živý predsa. Živočíšnosť, nespútanosť, spontánnosť, čas nehrá rolu, vzťahy majú iný rozmer. Sú hlbšie, úprimnejšie, krajšie.
Ľahnúť si do trávy. Slnko, ktoré nám vchádza do pokožky. Prepichuje naše póry. Len dýchať. Svaly sa uvoľnujú. Čistá hlava. Vietor z nej všetko vyfúkal.
To je ten svet,ktorý si všetci vytvárame. Sme opatrní na nesprávnych miestach. Príliš sa bojíme samoty. Že nás zaživa zožerie naše vlastné ja...